Pred nejakými desiatimi rokmi som začala športovať. V tíme. Ten sa časom menil, ľudia sa stále mleli okolo a ja som mala pocit, že je to nepretržite to isté družstvo, pretože sme všetci boli spolu. Vyrastali sme. Nezdržím sa smiechu pri prezeraní si starých fotiek. Boli sme takí malí, smiešni a naivní, plní dôverčivých nádejí v najbližšiu budúcnosť, akou pre nás bola každá súťaž. Postupne sme rástli, menili sme názory, niektorí opustili šport ako taký, no zostali s nami, ďalší už len v spomienkach. Občas sa stretneme, porozprávame sa, čo je nové, hovoríme rýchlo a predbiehame sa v reči, pretože býva často príliš málo času. A sem- tam spravíme nejakú akciu. Aj keď nikdy nie všetci spolu, ale tak čiastkovo. A je veselo. Na poslednej party u kamaráta som si uvedomila, aké je všetko iné. Poznáte to. Sedíte vo fotelke s pohárikom v ruke, ticho sledujete okolie, a zrazu neviete, kde ste. Pripadá vám to, ako keby ste sa nachádzali v budúcnosti, všetkých vidíte takých malých, bezbranných a teraz sú to dospelí ľudia s vlastným životom. A vy neveríte, že tie hodiny z minulosti sú už preč, hľadáte stratený čas neviete sa zmieriť s tým, že vy a vaši kamaráti by ste sa mali rozutekať do sveta. Nielen obrazne. Pozrite sa na vašich priateľov, ako veľmi sa zmenili. Niektorí len vzhľadom, niektorí povahou. Vzájomne poznáte všetky svoje chyby, a napriek tomu ste zostali priateľmi. V prípade, ak ste boli skutoční.
Minule sme my, starí kamaráti, usporiadali jeden večierok. Len pre nás, terajších a bývalých športovcov. Bývalí malí chlapci a bývalé malé dievčatá pili a zabávali sa, ako sa na mladých ľudí a na ozajstnú party patrí. Rozbíjali sme dom, opekali sme si v záhradke, padali z lavičky a tak trochu vyvádzali tie naše športové figúry. Koniec koncov, je to náš život, aj keď sme skončili, aj keď už nezačneme, aj keď sa neuvidíme možno najbližší rok... Takto sa stále držíme v jednej mozaike. Máme ďalších priateľov, prácu, školy aj životy, no zostávame spolu tak akosi z prirodzenosti. Ako keď sa dospelí ľudia vracajú na sviatky k svojim rodičom, ako keď sa stretávajú súrodenci. Sú také čudné skupiny ľudí, ktoré spolu stále držia kontakt. Spolužiaci, športovci, pouličná partia. A čím dlhšie sú spolu, tým ťažšie sa lúčia, tým ťažšie trhajú putá medzi sebou.
Pozrime sa na strednú školu. Ľudia strávia štyri roky v jednej triede, s tými istými ľuďmi. A záleží na kolektíve. Jeden človek môže chodiť do tej triedy každý deň, vnímať ľudí okolo seba len ako prirodzenú kulisu a tešiť sa, keď konečne vypadne. A sú tie ďalšie triedy, kde sa nachádza len jeden veľký kolektív. Nič viac. Uprostred neho vždy isté skupinky a možno jednotlivci, ale vlastne jeden kolektív, chodiaci na výlety, chaty, hromadne sa zabávajúci a organizujúci všetko možné od prvoaprílových žartov po Stužkovú. A potom sa naďalej stretávajú. Kolektív sa síce trhá, časom to príde, no priatelia ako takí sú stále. Za telefónnym číslom, na adrese, niekde. A stačí im zavolať. Ozvať sa. Čo sa stane, keď sa neozvete? Po rokoch sa stretnete a nebudete si mať už čo povedať. Pretože toho bude tak strašne veľa, že čas, chvíľa, keď ste sa znova stretli, bude príliš krátka na to, aby ste si povedali všetko. Jednoducho, neznámi ľudia, ktorí si koktajúc pár vetami porozprávajú zážitky z čias, keď sa ešte poznali. A keď zistia, ako veľmi sa časy zmenili, nostalgicky sa budú nad pohárikom v bare rozhliadať okolo. Nemôžu zadržať tento deň, ale môžu ho stratiť. Zo strachu z behu času a zo spoznania dávno zabudnutých más utečú k terajšiemu zaužívanému životu.
A čo tí celoživotní priatelia? Skutoční? Kto ich má? Ja si môžem povedať: Áno, mám skutočných priateľov. Takých, ktorí prídu, keď ma už opustí celý svet, a ktorí tu budú, keď je celý svet so mnou. Športovci, ktorých poznám viac ako polovicu života, s ktorými sme zažili možné aj nemožné, bývalí spolužiaci, s ktorými sme sa videli v neskutočne bláznivých situáciách a zažili všetky druhy nudných, sviežich, hrozných aj perfektných akcií. A tí najnovší kamaráti. Poznám ich príliš málo, no sú. Sú to ľudia, s ktorými trávim teraz najviac času, prípadne pretelefonujem hodiny ...
Každý z nás má takých priateľov. Priateľov, ktorí nás dvíhajú, smerujú. Menej skutočných alebo viac, niekde sa nájde aj číslo na tých zabudnutých...aj keď už teraz na nich nachádzate neznesiteľné vlastnosti, nenechajte ich zapadnúť prachom. Priatelia bez chýb neexistujú.
